Krepé nohy v mačkách a ferrata HZS

Spísal Andrej 29/01/2015 0 Komentáre Vetráme hlavy,

Okrem toho, že tie moje nohy sú krepé, sú ešte aj krivé. Tá krivota je celkom efektná (len či aj oku lahodná?), bo také riadne O z nich mám, jak by som každý deň 8 hodín na koni sedel. A prečože sú krepé? No to asi väčšina z vás celkom dobre pozná - otlaky. U mňa je to však úplne vyšperkované, bo otlaky mám skoro zo všetkého, čo na nohy natiahnem. Tenisky, sandále, lezečky, vibramy, lyžiarky na skialp, lyžiarky na papeky (ak nevieš, čo sú papeky, kukni tu), ... Niekedy sa síce prihodí, že mi topánka sadne a nekrepí moje nohy, ale to je dosť výnimočne. Takže často úpenlivo bojujem s rozchádzaním novej obuvi, ktorá sa niekedy poddá, niekedy zas nie. A keď sa nepoddá, tak nohy treba vždy na začiatku tej-ktorej sezóny roztrénovať, aby tá-ktorá obuv vydrala miesto, ktoré vydrať má, spevnila ho a dala potom po zbytok sezóny relatívny pokoj. Tak som veru začal aj túto zimu prevenciou krepenia nôh najprv na skialpoch. Pri prvom výšlape sme to neprehnali, a tak sa otlaky síce urobili, ale v rámci znesiteľnej normy. Po pár dňoch bola koža otlaková vo výbornom stave. Prišli na rad papeky. Obuv papeková však robí otlak niekde úplne inde (však prečo by mi to uľahčovala?), a tak nastal ten istý scenár a pár centi inde. No moja nedočkavosť zas raz slávila úspech a hneď na druhý deň som si tie prekliate španielske čižmy papekové naťahoval na nohy opäť. A to som nemal robiť! Tie fajnovo vyzerajúce otlaky som si fajnovo zodral úplne, až som ich musel strhnúť. Nikdy otlak nestrhávajte! To sa potom lieči rádovo dlhšie. A tak aj bolo... Našťastie tentokrát to po týždni už celkom ušlo a nohy vyzerali, že môžu ísť opäť niečo opáčiť. Nuž som zvolal akciu zimno turističnú (vibramy sú k mojim krepým nohám najzhovievavejšie) a s Brunom sme sa pobrali zrána na ferratu, ktorú máme za humnami.

 

 

Cez noc pekne popršalo, ale už od 500 výškových padal sneh, a ráno sa urobil neskutočný gýčak. Ešteže sme doma sedieť neostali. Pri Grandise na Stránach (vyhasnutej to Mekke martinského nočného života) Bruno odstavil auto a skratkou popred Grandis a lesom sme to strihli rovno do potoka na červenú značku, ktorá vedie k Ferrate HZS. Skoré vstávanie nám doprialo nepošliapaný sneh, a tak sme si razili novú stopu. Najprv bol sneh ťažký premočený, ale po pár výškových metroch to už bola prašanová paráda. Prvá povinná zástavka bola keška pri banskom drviči. Pokračovali sme hore potokom, snehu aj fotiek na karte pribúdalo, až kým som na jednom mostíku po dvoch krokoch takmer nezhučal do potoka. Pod prašanom parádny ľad a noha uletela. Mačkám sa na nohy kvôli jednému mostíku nechcelo, tak som pomaly vycúval a cez potok radšej precupkal/prebrodil. Druhá povinná zástavka opäť pri keške, no tu už išli na nohy návleky, bo prašanu bolo poviacej a neradno krepé nohy ešte aj roztopeným snehom v topánke trápiť. Kým sme sa v keške zapísali, obehla nás partia, ktorej sa tiež do pracovného procesu v strede týždňa moc nechce, keď už je tak pekne.

 

Drviči

 

 

 

 

 

 

    

 

 

 

 

Partiu sme dobehli pri lavičkách pod ferratou, kde sa vzorne obliekali do mundúru. Vzorne sme sa aj my vystrojili - mačky na nohy, sedák obliecť, ferratový set zapnúť, prilbu na hlavu, čakan do ruky - hneď z nás boli alpinisti na pohľadanie. Ešte hlt čaju a môžeme ísť ďalej. Na ďalšom mostíku už nebolo treba vymýšľať, bo mačky podržali a boli sme pri prvom fixnom lane ferraty. Najprv sme otestovali natečený ľad vedľa chodníka cepínom a Bruno zhodnotil, že teda nič moc. Ja hodnotiť takéto neviem, bo som po ľade zatiaľ neliezol. Ale tu loziť po ľade netreba, bo laná ešte neboli zasypané snehom (však ho tejto zimy nejak veľa nenakydalo) a stačí sa lán teda pridŕžať, prípadne si cepínom v druhej ruke pomáhať. Čo lano to fotosession, na rebríku detto. Chudák foťák, furt dnu do brašne, von z brašne, zasypať ho snehom, očistiť ho, odrosiť, tresnúť o skalu...

 

 

Na rozdvojke sme si vybrali to isté, čo partia pred nami, pravú vetvu cez veľký vodopád. A na veľkom vodopáde Bruno vraví, šak ti hodím lano, keď už ho so sebou trepeme a poď si skúsiť po tom ľade vyliezť. Tak sa hore zaštandoval. 
Hodil mi lano, naviazal som sa. 
Pustil mi jeho cepín, nezhučal mi dole do vody. 
Vraví "Pozor na hánky!", nechápem, čo tým myslí.
Sekám jak zmyslov zbavený do toho ľadu, ruky odkrvené nad hlavou bolia.
Sekám nad ľadovú hranu, pochopím, čo myslel. Au.
Trochu zabalansujem, natrhnem si mačkami gate (šak krepé nohy, nie?).
Som hore, dal som celých 8 metrov :)

 

 

 

 

 

    

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

    

 

 

    

 

 

 

 

 

 

Po lezeckej vložke nasledoval posledný ľahší úsek, kde už aj slnko dočiahlo a sem-tam osvetlilo roklinu. Na konci tohoto úseku chodník prudko zahol doľava ku lavičkám a vrcholovej knihe. Zhodili sme matroš, hltli čaju a keksov a pobrali sa kuknúť, či sa niekto na Martinkách lyžuje. Pekný deň vytiahol hore dosť ľudí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dole sme sa pobrali bez váhania, aj keď som vedel, že po "skratkách" to sranda nebude. Je to totiž hodne využívaný chodník, čo v zime znamená, že je na ňom čistý ľad. Po nočnom snežení sa to síce tak nejavilo, ale po pár krokoch bolo všetko jasné. Mačky idú späť na nohy. Ľad bol úplne všade, aj mimo chodníka v lese, vďaka otepleniu a dažďom spred pár dní. A bol zradne prikrytý vrstvou čerstvého prašanu. Bruno si povedal, že to dá bez mačiek, a tak to aj vyzeralo. Pod každou skratkou som ho vyčkával a bavil som sa na jeho baletnom kroku od smreku ku smreku, vlastne od brzdy k brzde. Mne sa šlo fajn, no krepé krivé nohy o sebe dali ešte raz vedieť. Pri skočení na kameň či koreň sa mi noha zvrtla, chytil som balans a mačkou som si roztrhol návlek na druhej nohe. Mať tak nohy do X, oškrel by som smrečok a návlek by ostal celý...

 

Prihodilo sa na Martinkách 13.1.2015


 

Faktografia

 

Dĺžka trasy: 8,5 km
Nastúpané: 796 výškových metrov

 

Trasa na mape Mapa

 

Profil trasy:

Označenia: Turistika Ferrata

Komentuj